[ NEWSFEED ]

IBA DOBRÁ ENERDŽÍJA

Text k editoriálu No.20 

 

Z Ablohovej holografickej keepallky skromne a takmer s bázňou vyberá čiernu vlnenú balaklavu Supreme a precízne zabalenú hodvábnu šatku od Hermès.”Táto je ultra-limitovaná, vidíš? Print je z oboch strán, vôbec nepresvitá.” My vieme, lebo vieme. Ale aj ten, kto vôbec netuší, musí vidieť, že má do činenia s niečím, čo nemožno nazvať inak ako- úkaz. A reč nie je ani o priesvitnej taške z PVC, ani o kuse bieleho textilu.

 

 

Klišé opisy toho, ako sme fotili pol dňa v zime (on polonahý, doslova) bez akéhokoľvek cateringu (lockdown), a ako vôbec nefrflal, si necháme na interné debaty. Pravda je ale taká, že za celých päť hodín sme nepočuli jednu sťažnosť a nevideli jedny oči stĺpkom. Naopak. Celá produkcia by sa dala skrátiť do vety, ktorú nájdete v samotnom titulku. Prečítané? Ak miesta a mestá robia ľudia, čo robí ľudí? Odpovedajte si sami. A čo robí Dalyba? Keď prišiel prvý krát do Virvaru, sami sme boli zvedaví. Interpreti a entertaineri sú predsa len, slušne povedé, špecifická kasta. Potreba neustáleho exhibicionizmu, narcizmus, maniere, stihomamy. Ani jedno z toho s ním na posvätnú pôdu Hlbokej nevstúpilo. A aký prvý dojem, tak 4eva. Apropos, jeden z jeho posledných singlov, ktorý (zaslúžene) rozvíril vody domácej hudobnej scény a širšej poslucháčskej verejnosti… Je zaujímavé, koľko lyriky, epiky a romantiky môže byť v songu, ktorý v odbornej terminológii spadá do žánru hip-hop/rapu. Kvílivo-snové intro s nástojčivo opakujúcou sa frázou “Prišla som opraviť tvoj svet”, pomalý nástup beatov, gradujúca rytmika, ktorá sa postupne rozvíja takmer pragmaticky “vyrozprávaným” príbehom v podaní Saula, mimochodom jednej z Dalybových spriaznených duší. “Tá pieseň, to bol môj message. Moje alter-ego.” We hear you.

 

 

Cez srdce a cit

 

Čo odjakživa rozdeľuje fachmanov na tých veľkých a priemerných je bezosporu osobnosť. Esencia, ktorú v sebe nesú a ako to žijú. Nemusíte byť senzibil ani mať nijak extra vyvinuté nadprirodzené schopnosti, aby ste vycítili, kto je real, a kto pozér. Najmä v dobe, ktorá to druhé produkuje v kvantách na dennej báze. V tých, ktorí sa na nič nehrajú a v tom najlepšom slova zmysle si idú “svoje”, je silne prezentná určitá prirodzená ľahkosť. Easy sa s nimi kráča, pije, rozpráva a dýcha. Nedefinuje ich to, čo by úporne chceli byť, ale to, čo v skutočnosti naozaj sú. A v tom, do veľkej miery, spočíva aj ich úspech, či neúspech. “Hudba je odjakživa mojou súčasťou, cítil som ju ako svoje poslanie a prostriedok na sebavyjadrenie. Hudba lieči. A tým, že liečim seba, liečim aj druhých.” Je podstatné vedieť, ako sa relatívne veľmi mladý človek (Dalyb má 26) dopracoval tam, kde je? Možno áno a možno aj vôbec. Čo za tým je, je oveľa dôležitejšie. “Vždy som veril tomu, čo robím, nikdy som o sebe nepochyboval. Počúval som seba a vnímal znamenia. Dar intuície máme všetci, nie každý ho ale vie používať.” Keď sa ešte pred tridsiatkou viete vrámci meditácie porozprávať so Stvoriteľom a naučíte sa netlačiť na pílu, púšťať a odpúšťať, asi vám to veľmi neublíži. “Som v štádiu svojho života, kedy hľadám hlbší zmysel. Aj veci a situácie, ktoré sa mi momentálne v živote dejú, majú presné načasovanie. Otvoril som sa tomu s absolútnou dôverou.” Kĺzanie po povrchu je inak podľa Dalyba aj to, čo slovenským interpretom vôbec “nepridáva”. Nemajú širšie znalosti, ich tvorba nenesie relevantný message. Bol prvým, kto v našich končinách okolo seba systematicky vytvoril kreatívnu komunitu, dal talentu (s ktorým rovnako vibruje) možnosti, priestor a ‘strechu’. “Ukázal som, že k rapu patrí aj konzum, móda, imidž a všetky tie egocentrické veci. Teraz sa chcem na veci pozrieť z tej druhej strany.” Tak ako urobil malú revolúciu predtým, aj teraz je pripravený byť leadrom tendencie, ktorá je zároveň aj jeho (veľmi) osobnou a intímnou cestou. “Otvárať ľuďom oči cez spoznávanie samého seba. To je momentálne to najkrajšie, čo sa mi deje a čo chcem ja, ako interpret, priniesť do hudby.” Na prvé počutie ako napudrovaná selanka, ale ak to hovorí Dalyb, vieme si predstaviť aj výsledok. “Samozrejme to podám svojim spôsobom a štýlom. Ten mám vycibrený.” Pýcha? Skôr sebaláska a zdravé sebavedomie. “To je úplne najdôležitejšie.” A M E N.

 

Bosý a… nie sám

 

Ako sa dá vôbec oddeliť život, ktorý žijeme, od matérie, ktorou sme s ním neoddeliteľne spútaní bez toho, aby sme neprepadali nereálnym ilúziám? Túto otázku si nejeden z nás kladie denne. Čo potom niekto, kto funguje v epicentre svetskosti, akým je šoubiznis a všetko s ním späté? Nie je to náhodou paradox, ktorý sa priam vylučuje? Ako sám hovorí, niečo ho musí držať vo fyzickom tele, nemôže stále lietať, lebo aj to býva fatálne. “Príde deň, kedy sa toho všetkého budem vedieť vzdať lúsknutím prstov. Dám to niekomu, kto to bude potrebovať, kto sa v tom bude vyžívať tak, ako kedysi ja.” Znie to odvážne, priam utopisticky, ale v Dalybových slovách je sila. A absencia akéhokoľvek primárneho strachu, ktorý ja, s podobným settingom, rozpoznám na prvý “vibe”. Strach. Ten ľudí najviac zväzuje a obmedzuje. Niet nad to nebáť sa a VÔĽU slobodne myslieť, chcieť veci skúmať. V momente, kedy nad ním začínam premýšľať s racionálnou dávkou pochybností, náhodou mi posiela screenshot knihy, ktorú práve číta. Úvod jednej zo stránok začína úryvkom Chalupkovho Mor Ho!“Pravda, Bohmi vydaná, káže nám Slovanom: Pána mať je neprávosť, a ešte väčšia byť pánom; A človek nad človeka u nás nemá práva. Sväté heslo naše je: Sloboda a sláva!” Teraz si viem Dalyba predstaviť presne tak, ako sa sám raz vidí- “Niekde na veľkom pozemku, kde budem robiť muziku a stavať svoje budovy v jednej ľanovej košeli, s kamarátmi a blízkymi, bez topánok so šálkou čaju v ruke.” My dodávame, že zvršok, v ktorom sa v budúcnosti vizualizuje, bude s najväčšou pravdepodobnosťou opäť z jeho vlastnej ‚kuchyne‘. V týchto dňoch totiž intenzívne rieši ďalšiu etapu svojej cesty, módu, ku ktorej mal vždy blízko. “Rovnako ako hudba, je to nástroj na sebarealizáciu a prezentáciu mojej estetiky, presvedčenia a hodnôt.” Upcyklované looky s Dalybovým streetwearovým rukopisom majú svoju premiéru aj v našom editoriáli, o podarené vintage tees sme ho stihli už pred-orabovať (sme na zozname). Chceli by sme ich aj keby za ich produkcou nestál on? Asi nie. Ale nie je to vždy o tom, odkiaľ vietor fúka? Samozrejme, že je. Vždy je to o tom. A čo by robil Dalyb, keby dostal 15 centimetrov grátis? “Asi by som ich všade rovnomerne rozdelil. Ale rozum! Tam nikdy nie je na škodu mať ‘viac’.” Už Chápete??? Bolo nám cťou, Dalibor Štofan.

PS: Celú dobu som mala pocit, že sa rozprávam sama so sebou.

Foto: Lousy Auber

BUDE AKO NEBOLO

Eva Sýkorová Čomborová